Skončili sme sezónu. Čo bude? Ktovie…

Malacky (12. 9. 2021). Ukončujeme sezónu. Pôvodne sme mali ešte pár pretekov absolvovať, ale po určitých okolnostiach som sa rozhodol, že zaradím pre pretekárov voľno a vyčkám, čo bude. 

Musím konštatovať, že po minulých sezónach, ktoré nestáli za nič, táto aspoň ukázala akú takú nádej do budúcnosti. Niečo sa aj podarilo, ale väčšinou sa naši pretekári motali v kruhu tréningov a na pretekoch nič zásadné nepredvádzali. Vzhľadom na fakt, že zloženie mojej bežeckej skupiny je tvorené jednou dorastenkou a tromi mladšími žiakmi (odhliadnuc od zraneného Kuba Kopiara), však výsledky nehrajú rolu. Najmladšia Alica Vavricová sa dokázala stotožniť s tým, že zo skupiny odišla jej veľká kamarátka Hanka Hladíková a dokázala do dnešných dní pri atletike vytrvať. Ako to bude ďalej, je otázne. Matúš Bachratý si celkom stabilne ide svoje, vyzerá z trojice s Laurou a Alicou ako ten, čo najviac vie, čo chce. Zlepšil sa rýchlostne i trochu technicky, vyzerá dobre. Bohužiaľ ochorel pred záverom hlavnej sezóny, čo je úplne ten najhorší možný variant, aký mohol prísť. Laura Holická sa zdá byť už definitívne späť po dlhom, hluchom období. Ukázala, že má potenciál výrazne rýchlostne napredovať a dokázala mi, že s ňou môžem rátať aj na vytrvaleckom poli. Dorastenka Miška Salayová dosiahla rámcové úspechy, vyhrala majstrovstvá Slovenska dorasteniek, zlepšila si osobné maximum. U nej však už treba trochu operovať aj s výsledkovou rovinou a tá bola žiaľ nepresvedčivá. Dlhá pauza, ktorú musela mať pri všetkých minuloročných problémoch si vyžiadala svoju daň a ozaj táto sezóna u nej ukázala iba jediné – nádej. Žiadny úspech, nič mimoriadne, nič svetoborné. Jakub Kopiar, mužský zástupca, už zišiel na dlhý čas z očí a mnoho ľudí naňho už aj zabudlo. Ešte to potrvá, kým sa postaví na štart pretekov. Aktuálne skúša zaťažovať zranenú achilovku, musí si však zvyknúť, že to ešte dlhší čas bude musieť byť aj “cez bolesť”. A aké to bude po zranení? Ktovie…

S nástupom septembra žiaľ musí naša skupina a hlavne ja, ako jej vedúci, čeliť niekoľkým nepríjemnostiam. Tie môžu byť predzvesťou, že nás nič pozitívne v nasledujúcich obdobiach nemusí čakať. Treba túto situáciu aj tak chápať a sám som zvedavý, ako sa všetko vyvrbí. Riešim hneď niekoľko problémov a musím priznať, že som ich doteraz nevyriešil. 

Prvý problém je, že Mišku Salayovú opätovne trápia bolesti v nohách, konkrétne trpí na okostnice. Tento problém prišiel prakticky s nástupom do druhej časti dráhovej sezóny, teda niekedy na prelome júla a augusta. S týmto druhom bolesti mám svoje skúsenosti a viem, že rýchlostné tréningy na dráhe môžu podobné veci spôsobovať. Posledné týždne si už Miška sťažovala iba na jednu nohu, zato však intenzívnejšie a tak som sa po mítingu v Tábore rozhodol behanie u nej stopnúť. Omnoho dôležitejšie, ako skúšať ešte vykresať nejaký zázrak v tomto roku, je urobiť jesennú prípravu. A to takú, ktorá sa zaobíde bez akýchkoľvek výpadkov. Uznávam, že s víziou vstupu do prípravy s boľavými okostnicami, sa akosi neviem vnútorne vyrovnať. 

Pre istotu, a na naliehanie Mišky aj jej rodičov, som preto vybavil vyšetrenie na rentgene, momentálne čakáme na podrobnejšie posúdenie toho, čo ju trápi. Do úvahy môže v najhoršom možnom prípade vstupovať aj únavová zlomenina. Tú však nepredpokladám, keďže som si obdobným zranením prešiel ja sám a viem, aký to malo priebeh. Na rozdiel odomňa Miška nenabehala kvantá kilometrov, neabsolvovala za víkend dvojo pretekov, jedny na dráhe, jedny na ceste, nepodceňovala rehabilitáciu a snažila sa konzumovať pestrú stravu. Navyše ju boleli okostnice obe a nie iba jedna, čo svedčí skôr proti únavovke a skôr za lokálny zápal zo zaťažovania na tvrdom povrchu. Na tieto aspekty som sa ja pred desiatimi rokmi vykašľal a čakalo ma zhruba polročné trápenie sa bez pohybu a ďalšie obdobie zhruba dvoch rokov, počas ktorých som sa snažil dostať späť do formy. Napokon sa to podarilo, ale stratil som dva roky. Môže si to dovoliť Miška? V krajine, kde o budúcnosti atléta rozhoduje iba jeho výsledok na mládežníckom poli? Ťažko. 

Vylúčiť únavovú zlomeninu si však ani náš konzultujúci fyzioterapeut Miroslav Dlhoš netrúfol a preposlal snímok špecialistom. A tak táto hrozba tu stále visí. V tomto ohľade pripomínam, že som pred pár rokmi napísal v jednom zo svojich článkov, že tréner, ktorý spôsobí dorastencovi alebo dorastenke únavovú zlomeninu, by sa mal okamžite pratať zo svojho fachu a už nikdy žiadneho mládežníka by nemal nikdy dostať do rúk. Som človek zásad, pokiaľ sa potvrdí táto hrozba, uplaním svoje predošlé vyhlásenie sám na seba. 

Otázka teda je aj tá, či vôbec pôjdeme na sústredenie do Vysokých Tatier. Už teraz je isté, že to nebude zďaleka v takom rozsahu, ako som očakával. Tu vstupuje do hry ďalší faktor – pandémia covidu19. Aktuálne sú Tatry v oranžovej farbe (na stupnici zvanej covidový semafor) a je vysoko pravdepodobné, ak nie nevyhnutné, že v čase nášho pobytu už sa farba zmení na červenú (to je ešte horšie, ako oranžová, kto náhodou nevie). Za súčasných podmienok je s nezaočkovanými atlétmi takmer nemožné urobiť poriadne sústredenie. Pod poriadnym sústredením rozumiem dostatok času na trénovanie, stravu, odpočinok, welnes a spánok. Už teraz by som musel s neočkovanými mládežníkmi každý druhý deň cestovať na test a tráviť tam čas, ktorý by sme mohli šetriť na prospešnejšie aktivity. Už teraz by sa títo mladí športovci nedostali do welnesu, do sauny a na bazén. Už teraz by bol bez testu problém využiť akékoľvek reštauračné zariadenie. Musím rešpektovať prianie a vôľu rodičov, ktorí sa rozhodnú, že svoje deti zaočkovať vakcínou nedajú a nemám právo im do ich rozhodnutí vstupovať. Ale mám právo, a uplatním ho najneskôr po Novom roku, že s týmito mládežníkmi jednoducho ukončím spoluprácu. Pretože to tak nebude, že sa vrátime náhodou z Tatier do zelenej oázy Záhoria, kde sa nezaočkovaní dostanú všade a nebude problém. Tieto farby sa zmenia aj u nás a to rýchlejšie, ako si vôbec dokážeme predstaviť. Takže to súkolie obmedzení a zákazov sa bude vliecť s nami aj celú jeseň. 

Do Tatier tak reálne môžem cestovať iba s dvomi atlétmi. Aj to sa oplatí, ale bude závisieť od ich zdravotného stavu. Neplánoval som robiť žiadne divočiny, takže ľahké aeróbne tréningy vo vysokohorskom prostredí považujem za kombináciu skvelej objemovej prípravy a zároveň aj istého duševného odpočinku. Neprežívame rozhodne ideálne časy a zmena nálady padne vhod. Vo mne však zostáva aj naďalej trpkosť a neistota budúcich dní a to je stav duše, ktorý nie je ideálnym ani pre mňa, ani pre okolie. Toho času má celá ekipa voľno, ale môže to byť voľno aktívne. Viem teda, že Kubo si chodí odbehať svoj diel práce a aj ostatní mi z času na čas povedia, že sa boli ľahko hýbať. Ak by som mal teda dostatok bláznovstva a menej súdnosti v sebe, tak poviem, že som optimista a verím, že všetko bude dobré. O tom, aké to bude v skutočnosti, rozhodnú už najbližšie dni. 

Jakub Valachovič

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *