Príprava na novú sezónu sa začína. Zvoľna a rozhodne nie podľa plánu…

Malacky (20. 9. 2021). Tento deň sme mali vycestovať do Vysokých Tatier a podrobiť sa už tradičnému dvojtýždňovému drilu v nadmorských výškach. Ako som tušil v poslednom príspevku, nevyšlo nám to. Nevychádza nám toho oveľa viac, ale záleží iba na tom, ako sa dokážeme so situáciou vyrovnať a čo si z toho vezmeme.

Je smutné, že stále nám do cesty padajú prekážky. Asi si na to musíme zvyknúť, hoci ja si na to zvykám iba veľmi pomaly. V kontexte aktuálne platných súvislostí však je asi lepšie, že sme kemp v Tatrách vypustili. V prípade našich elitných pretekárov Jakuba Kopiara a Mišky Salayovej, ktorí mali stráviť na kempe až dva týždne, je ťažisková vec ich zdravotný stav. V prípade mladších, ktorí mali byť s nami týždeň, zase pandémia covidu, zhoršujúca sa epidemiologická situácia a z hľadiska toho, že nie sú zaočkovaní, takmer nemožnosť robiť poriadne šport. Za týchto okolností, keď jedna polovica skupiny má zostať doma a druhá má byť v Tatrách s rizikom zhoršenia ich stavu, je lepšie do Tatier ozaj neísť.

Kubo Kopiar zaťažuje achilovku stále viac. Jeho problém s achilovkou sa však netýka iba achilovej šľachy ako takej. Je to špička ľadovca. Podstata problému spočíva o niekoľko rokov späť. Kubo od začiatku nebol technicky vyspelý bežec. Zhruba pred rokom sme o tomto čase začali vŕtať do jeho nedokonalého nášľapu na ľavej nohe. Pri dopade miesto aktívneho odrazu z podložky, odraz tlmil tupým dopadom na špičku. Zmeniť to nebolo také jednoduché, keďže sa neskôr ukázalo, že Kubo má problém v oblasti panvy. S tým súviselo prenášanie ťažiska na pravú stranu, ľavú nohu de facto šetril a to sa okrem iného, prejavovalo aj v bežeckej technike. Kubo spočiatku o tomto svojom probléme netušil, ale na tieto veci je tu tréner, ktorý by mal do toho povedať svoje. 

Puzzle sme však začali skladať z nesprávnej strany. Veľmi nám pomohli už zistenia fyzioterapeutky Danky Sadovskej, ktorá na Kubove disbalancie prišla pri jednoduchých cvičeniach na udržanie rovnováhy. Medzičasom sa začala ozývať Kopiarova achilovka. Moja teória, že ide o sprievodnú bolesť zo zmeny techniky došľapu, bola správna. Ale iba čiastočne. Viac svetla nám mohol do prípadu vniesť náš pomocník, ortopéd Marek Vaňo. Ten Kubovi urobil lokálny obstrek, ktorý pomohol. Ale iba na chvíľu. Podstatné bolo, že Marek si všimol Kubove chodidlá a pre istotu nás odporučil k ďalšej odborníčke, ktorej služby sme už v minulosti viackrát využili – Denise Mert, podiatričke v Púchove. 

Tá prišla na to, že problémom je celková nerovnováha, vychádzajúca z posunutej panvy. S tým súviselo niekoľko rokov nesprávnej bežeckej techniky, na ktorú som síce Kuba opakovane upozorňoval a snažil sa to s ním zmeniť, ale to nestačilo. Niektoré veci sa silou vôle nedajú zlepšiť a je nutné to nechať na druhých. Kubo dostal do jednej tenisky vložku, ktorá mu má pomáhať posunúť panvu a tým stabilizovať celé postavenie tela. Oslabená ľavá noha, na ktorú Kubo zrazu začal dávať dôraz, zareagovala zápalom achilovky. Na jar dostal chalan rázovú vlnu, lebo zápal už sa začal formovať do väčšieho ložiska. Po mesačnej pauze začal Kubo opäť skúšať. On si však na všetko dlho zvyká a to platí aj pri vložkách do topánok. Aktuálne sme sa dohodli, že bude chodiť v topánkach aj doma, bude veľa cvičiť a budeme dúfať, že sa jeho postavenie zlepší. Toto dobrodružstvo začalo obyčajným vŕtaním do techniky. Možno, ak by sme to nechali tak a Kubo si behal ten svoj “antištýl”, tak dnes lieta. Ale ja osobne si myslím, že behať s posunutou panvou, zaťažovať neustále iba jednu stranu tela a dúfať, že to (Švejkovsky) nejako dopadne – nie je riešenie. Možno Kubo stratil rok, ale získal ďalších desať – pätnásť z aktívneho bežeckého života. A je teraz fuk, že to nie je muž, ktorý by mal v atletike dosahovať európsku úroveň. Moja rada je tak celkom jasná – všímať si správnu techniku, vŕtať do nej a veľa od pretekárov vyžadovať. A hlavne načúvať aj druhým. 

Toho času to s Kopiarom vyzerá celkom dobre. Achilovka občas ešte zabolí, ale na to som Kuba pripravoval. Viem, že mňa bolela táto šľacha pred zhruba siedmimi rokmi ešte asi dva mesiace po aplikácii rázovej vlny. Proste som musel behať určitý čas cez bolesť. Patrí to k tomu. Kubo však správne povedal – Tatry a zbiehania z výšok cez 2000 metrov skalnými úsekmi a kamennými chodníkmi, by na jeho šľachu neboli ideálne. O tom ani nemusíme polemizovať, za daného stavu mu viac sedí milosrdnejšia a mäkšia malokarpatská hnedozem. Po tunajších kopčekoch netrpí a zvláda už aj väčší objem. To by boli konečne aj pozitívne správy. Z tempa však vypadol, čo pociťuje práve pri tempových objemoch. Vrátiť sa späť na východiskové hodnoty aeróbneho prahu a zároveň si plniť objemovú prípravu, to sú dve veličiny, ktoré nie sú v antagonistickom postavení. Ak ani achilovka nie je proti – nuž, smelo do toho.

Veľa dôvodov na radosť nemá v súčasnosti ani dorastenka Miška Salayová. U nej som už pred týždňom zhodnotil situáciu a konštatujem aj naďalej, že rok 21 bol u nej jedno veľké provizórium. Domnievali sme sa, že na jar už jej najväčší problém – rastové štrbiny, odoznel. Nebola to tak úplne pravda a boli sme na začiatku septembra vytrestaní. Rovnako ako u Kuba, aj u nej treba ísť viac do minulosti. Miška urobila v období jún, júl a august veľmi dobrý mezocyklus zameraný na týždeň voľna, týždeň aeróbnej prípravy v kopcoch a dva týždne objemu na rovine – v lesoch. Nasledovalo obdobie návratu na tartanový ovál – a… nastali problémy. Sprva len nenápadné bolesti na oboch holenných kostiach, ktoré sa postupne stupňovali a na konci augusta už baba mala reálne problém “urobiť” tréning.

Postupne sa bolesť z jednej holene stratila, zato výrazne začala prevažovať bolesť v druhej. Mítingom v Tábore, ktorý sme si obaja užili nielen pre Miškin sympatický výkon, ale aj celkovou atmosférou, ukončila baba sezónu 2021. Kapitola zostala opäť nedopísaná, ako už mnohokrát predtým, lebo Miška reálne mala na to, aby si ešte vylepšila na dvoch kvalitne obsadených štartoch osobáky na 800 i 1500 m. Ale od Mišky, aj od jej mamy Mirky prichádzali stále intenzívnejšie signály, že tú holeň netreba ignorovať. Pre mňa osobne bolo omnoho dôležitejšie napísať kapitolu s názvom kvalitná jesenná príprava a tak som z posledných trinástich dní, určených na spomínané dva štarty, upustil. Miška dostala voľno a zákaz od behania. Časom som musel akceptovať, že nám nevyjde ani tá jesenná príprava a ohrozená je tým pádom celá ďalšia sezóna. 

A tak mám pocit, že to je stále dookola. Z rentgenu to zatiaľ vychádza iba na klasické zapálené okostice, konkrétne teda tú jednu okostice holennej kosti. Ani periosticídu netreba podceňovať a vyžaduje si svoj čas na oddych. Ako príčina sa javí opäť stará známa pesnička – stále ešte nie sú u Mišky zacelené rastové štrbiny. Síce už baba zvládla v sezóne trénovať podstatne viac, ako minulý rok (vďaka aj za to), ale stále musí ísť v obmedzenom režime. Moja teória na začiatku bola, že Miškine nohy proste po roku státia vleteli do režimu úsekov na tvrdom, tartanovom povrchu, ktoré sú behané submaximálnou až maximálnou záťažou. Ak sa do toho pridajú cvičenia plyometrického a odrazového charakteru, bolesť môže nastať. Toto sú prostriedky, ktoré však už v šestnástich rokoch jednoducho športovkyňa musí robiť. A môj názor je, že viac, ako behať kolieska v intenzívnom anaeróbnom zaťažení s krátkou pauzou je rozvíjať maximálnu a krátkodobú rýchlosť s dlhým odpočinkom, kým ešte tínedžeri majú nízky vek a vysokú mieru adaptácie na rýchlostné podnety. 

Aktuálne sme teda na čom? Aby sme vedeli, či ide ozaj iba o zápal okostice, musí Miška absolvovať vyšetrenie na magnetickej rezonancii. Ona si tých vyšetrení na kadejakých radiologických oddeleniach už užila habadej. Podstatné však je vylúčiť únavovú zlomeninu. Ak by sa potvrdila, považoval by som túto situáciu za mimoriadne nešťastnú. A to ako vo vzťahu k Miške, pre ktorú by to znamenalo, že musí s behaním skončiť aspoň na obdobie 3-4 mesiacov (to jest celá sezóna 22 by bola viac-menej stratená), tak pre mňa, lebo sa domnievam, že v drvivej miere dokáže tréner dávkovať tréningové prostriedky tak, aby k tomuto svinskému zraneniu nedošlo. V prípade bežcov sú únavové zlomeniny časté, nasledujú basketbalisti a volejbalisti. U bežcov ide väčšinu o drobné kostičky v chodidlách a prstoch a sú výsledkom obrovských objemov kilometrov, spravidla ešte behaných na tvrdých povrchoch – dráhach a cestách. U basketbalistov a volejbalistov, ktorí sú vyznávači anaeróbneho poňatia, sú častejšie únavové zlomeniny na holenných kostiach a sú opäť výsledkom častých výskokov a dopadov na tvrdé, hoci pružné palubovky. Každopádne – ja som mal, ako bežec, ktorý točil bez adekvátnej regenerácie množstvo kilometrov striedavo po tvrdom a mäkkom povrchu, skôr to skokanské poranenie – na holennej kosti. 

Tu je teda na mieste podotknúť, že nemôžem vylúčiť, že by snáď Salayka mala mať únavovku (však sa to dozvieme), lebo tých odrazov, poskokov, členkových záberov, bolo dosť. Ale na únavovú zlomeninu? Nemyslím si. Je hanba, ak tréner spôsobí únavovú zlomeninu adolescentovi a neviem, do akej miery by som s touto hanbou dokázal fungovať. Preto radšej nechcem o tom polemizovať viac, ako je nutné. Už som minule písal, že to na únavovú zlomeninu nevyzerá, keďže Mišku boleli v začiatkoch obe holenné kosti. Toho sa držím a verím, že jej výpadok z tréningov sa bude odvíjať iba v rádoch týždňov a nie mesiacov. 

Každopádne si ešte na čas musí dať od behania pokoj. Miesto pripravovanej anabázy v Tatrách a budovaní úspešnej sezóny 2022 to bude zase vo fáze čakania a dúfania. Niečo však urobíme. Miška je typ, ktorý si ide tvrdo za svojím. Kde ja už so svojou skeptickou povahou tápam, ona si ide tvrdo za svojím. Jej entuziazmus je nákazlivý a často si uvedomujem, že nestíham. Nie som to často ja, čo vedie do boja ju, ale je to ona, ktorá zdrapne za ruku mňa a vlečia ma vpred. Toto je realita všedných dní, nemalo by to tak byť. Vybavujem pre Mišku aspoň pár dní v kúpeľoch, ktoré spojíme aj s vyšetrením u špecialistu. Miesto Tatier prichádza teda rekondičný pobyt, odpočinok. Už teraz radšej tvrdím, že nasledujúca sezóna môže byť v ohrození, keďže neviem, ako dlho bude Miška mimo. A v doraste už sa začína s atletikou a nie je to tak, že pretekár má neobmedzené množstvo času na prípravu a v dospelosti sa ukáže. Toto neplatí. Môj optimizmus mi však vraví, že sa dá v krajných možnostiach kúpiť aj nejaký čas. Aspoň ten športový. Ale do podrobností zatiaľ nepôjdem. 

No a ostatní? Tí sú zatiaľ otázni. Ako som predpokladal, epidemiologická situácia sa zhoršuje každým dňom. Dalo sa to čakať, väčšinou deti a adolescenti nie sú zaočkovaní a tak je iba otázka času, kedy to bude skutočne zlé. Nechcem veľmi vŕtať do tejto témy, ale asi nie je úplne náhoda, že polovica tried niektorých našich ekipákov v súčasnosti chýba na vyučovaniach, lebo spolužiaci ležia chorí doma. A mám za to, že dáta trochu meškajú a v skutočnosti je situácia už horšia, ako nám ukazujú. Nechcem o tom veľa točiť, na to máme na Slovensku vedcov a ich protipóly z vysokej školy života, ale pochopil som, že vakcinácia v dostatočnom časovom období môže atlétom významne uľahčiť život na jeseň a v zime. Po tejto stránke som rád, že tí, ktorí atletike v našej ekipe dali a dávajú najviac – Kopiar so Salaykou, už zaočkovaní sú. A tak môžem napríklad s Miškou ísť do kúpeľov a neriešiť iné hlúposti. 

Dobrá správa je, že onedlho mi pribudne v skupine zaočkovaný ďalší člen, ale ostatní sú stále na vážkach alebo skôr bližšie k rozhodnutiu, že očkovať sa nedajú. Je to rozhodnutie ich rodičov. Ako som písal, absolútne to rešpektujem, ale zároveň som písal, že s týmito pretekármi ukončím po starom roku spoluprácu. Dôvodov je celá rada. Ak chce človek ozaj robiť šport, to znamená, že samotný tréning je iba jeden čriepok z celej mozaiky, tak sa zaočkovať dá. S týmto do toho idem a to nemením. Čo som zmenil, je moje rozhodnutie, že niekoho pošlem jednoducho preč. Mne osobne neočkovaní ekipáci prekážať nebudú. Avšak…

Avšak budem na nich uplatňovať iný meter. To som doteraz nerobil alebo ak áno, tak som to obhajoval tým, že nie sú v rovnakom veku a že im dávam šancu, aby sa ukázali, že chcú. Toto platí. Môj prístup však bude od týchto dní smerovať najmä k zaočkovaným atlétom. Od tých môžem čakať, že nevynechajú regeneráciu, sústredenia, nebudú s nimi skrátka problémy. Nezaočkovaní budú vedieť, že ich účasť na tréningoch nie je nutná a môžu si de facto robiť, čo chcú. Je to najmä na ich rodičoch, aby si nechali celú túto vec prejsť hlavou. Nikto odomňa nemôže čakať, že sa budem tým, ktorí nerobia maximum, venovať rovnako, ako tým, ktorí sú ochotní nielen brať, ale aj dávať. Šport je tvrdý a u nás to je ešte tvrdšie. A tí najtvrdší vydržia, kým ostatní to zapichnú zhruba vo veku, kedy sa z tínedžerov stávajú dospeláci. 

A ako to aktuálne s nami vyzerá? Začíname pomaly behať. Pozor – my beháme teraz ozaj pomaly. Využívame Malé Karpaty a snažíme sa o tréning v aeróbnom pásme. Dostať sa v kopcoch do zmiešanej až anaeróbnej zóny nie je nič ťažké, umenie je nastaviť také tempo, aby sme dokázali aj ostré karpatské svahy zvládať bez kyslíkového dlhu a s úsmevom na tvári. Okrem kadejakých bolestí z predošlých období trápila posledné dni našu ekipu aj maródka. Po tejto stránke je to pozitívne, lebo vybrať si chorobu je najideálnejšie v čase po súťažiach. Ak sa vôbec choroba dá naplánovať 🙂 Až do konca septembra nás čaká ľahký program, zameraný na upokojenie duše, harmóniu v prírode, rehabilitáciu a čerpanie nových síl. Aká bude jeseň? To je ešte vo hviezdach…

Jakub Valachovič