Čo ďalej? Pomaly, ale o to istejšie…

Malacky (3. 10. 2021). Priatelia, dráhovú sezónu 2021 sme ukončili už pred tromi týždňami. Teraz je na čase si zhrnúť, čo sa nám za ten čas podarilo a čo nepodarilo. Po dlhšom čase musím konštatovať, že nebola núdza o samé dobré správy. 

Teda – rozhodne nás čaká náročná jeseň. Po fyzickej i psychickej stránke. Tých nervov bolo v posledných dňoch veľa. Už som spomínal, že nám z rozličných príčin nevyšiel kemp v Tatrách, ktorý som plánoval už niekedy od mája a mal ho premyslený do posledného detailu. Žiaľ to, že sme sa mu nemohli podrobiť, sa zrejme v nasledujúcej sezóne odrazí. Treba s tým rátať.

Boli však aj iné negatívne správy, ktoré sa časom začali kryštalizovať do optimistickejších kontrastov. Išlo tu najmä o zdravotný stav našej najúspešnejšej ekipárky tento rok Michaely Salayovej. Tá celý august odbehala s bolesťami najprv oboch, potom už len jednej holennej kosti. Ukázalo sa, že trpí zápalom okostice a dokonca vznikalo podozrenie na únavovú zlomeninu. Tiež sa ako dôvod jej problémov uvádzali nezacelené rastové štrbiny a prognóza tohto vývoja bola neradostná – vraj to takto môže byť až do devätnástich rokov. 

Na aktuálnu situáciu som zareagoval tým, že som Mišku vzal na päť dní do kúpeľov do Sliaču. Touto cestou vďačím ešte raz rodine Gargulákovcov, ktorí sú naši priatelia a pomohli nám vybaviť v kúpeľoch príjemné ubytovanie a aj návštevu človeka, fyzioterapeuta Ľubora Holého v blízkom Zvolene. S týmto počinom môžem byť zase osobne nadmieru spokojný. U pána Holého sme strávili dokopy asi 3 hodiny vyšetrení a detekcií. Jeho názor na Miškine bolesti bol paradoxne podobný mojim názorom ešte z augusta, že bolesti v nohách nie sú vážnejšieho charakteru. Malo ísť o kompenzačné bolesti po všetkých tých zmenách postavenia pánvy, vyrovnávania držania tela a korekcie chodidiel pomocou vložiek. Aj rastové štrbiny mohli čo to zohrať a na neposlednom mieste fakt, ktorý som od začiatku vyzdvihoval ja – Miška proste po vlaňajšom stagnovaní vletela do dráhovej sezóny. Proste, opäť pripomenutie hluchých mesiacov až rokov. Rovinky, úseky, prekážky, v tretrách na dráhe – ďalšie podnety pre telo, ktoré zareagovalo bolesťou. Niekedy tie bolesti neznamenajú nič vážne, ale ako všetky, ani tieto neradno podceňovať. 

Nepodcenili sme. Pán Holý nám ukázal niekoľko cvikov strečingového charakteru, ktoré by mali lepšie rozhýbať chodidlo na báze striedania plantárnej a dorzálnej flexie. Taktiež sme si odniesli poznatky o mäkkých mobilizačných technikách, ktoré treba s dievčaťom robiť (zrejme aj dlhodobo), aby sa stíhali bolestivé body v okolí kosti rýchlejšie zregenerovať. Za týmto účelom som už dávnejšie nakúpil i viacero výživových doplnkov a kompresného oblečenia. V utorok nás čaká konzultácia s naším tradičným odborníkom Miroslavom Dlhošom, takže bude ešte viac informácií. 

V závere týždňa sa Miška podrobila aj vyšetreniu na magnetickej rezonancii a výsledok sme konzultovali s ďalším našim kamarátom Marekom Vaňom, ortopédom a chirurgom. Rezultát – noha je zdravá, absolútne v poriadku a aj väčšina rastových štrbín je už bezpečne uzavretých. Napriek tomu Miška vyrástla už na 173 centimetrov, takže baba sa ešte stále kamsi ťahá. Už by asi aj stačilo 🙂 Pominuli už aj zápaly, čomu do veľkej miery vďačí Salayka ako suplementom stravy, stravou a odpočinkom samotným, tak aj procedúrami v kúpeľoch v Kováčovej. Vzhľadom na charakter vody a zamerania kúpeľov, sme na procedúry chodili tam a v Sliači sme iba bývali. 

Mne osobne sa prístup ľudí v kúpeľoch obrovsky páčil. Všade všetko šlo, všetko sa dalo, aj ceny sa mi zdali byť rozumné, hoci teda ja tvrdím, že na talentoch sa nesmie finančne šetriť. V priebehu piatich dní prechádzala Miška kúpeľmi v tamojšej horúcej, minerálnej vode z vrtu K2, ktorý má mať účinok práve na pohybový aparát a pri kúpaní sa, ale i pití tejto vody, sa má lepšie hojiť zápal (akýkoľvek). Okrem kúpania sa stihla Miška absolvovať aj klasické Kneipove šliapacie kúpele, bahenné zábaly na rašelinovej báze, hydroterapie, liečbu suchým teplom pomocou biolampy a tiež tenznými prúdmi. Pán Holý nám pri druhom vyšetrení navrhol, aby sme sa nebáli nohy rozhýbať aj turistikou. 

Práskli sme teda v sobotu výšľap na krásny kopec Zvolen, ktorý sa vypína nad osadou Donovaly, známou lyžiarskym strediskom. Miške prevýšenie okolo 700 metrov (plus s doplnkovými stúpaniami na Malý Zvolen a Novú hoľu) nijako neuškodilo, nepocítila ani náznak bolesti. Predsa som si však dal pozor a po tomto výlete som ju nadol miesto schádzania nadmieru strmého svahu, posadil na lanovku, ktorá spája práve Novú hoľu s Donovalmi. Zbiehania sú väčšie “pecky”, ako výbehy. Ja osobne som stihol počas týchto dní tiež pekne zrelaxovať a sám som si podnikal kadejaké bežecké výbehy v blízkom okolí. 

Domov sa Miška vrátila zregenerovaná, bez bolestí a s víziou skorého návratu k behaniu. Po potvrdení z magnetickej rezonancie mohla konečne začať behať. Počas mojej neprítomnosti trénovalo najmä duo Jakub Kopiar a Matúš Bachratý. Buď individuálne, ale boli aj spolu v Malých Karpatoch. V stredu sa pridala aj Laura Holická a tak som zahlásil – ideme pekne do objemu. Čo nevyšlo tým, že sme odriekli sústredenie v Tatrách, sa pokúsime aspoň nejako nahradiť tréningami v Malých Karpatoch

Tatry pritom úplne nikdy nenahradíme, ale môžeme sa aspoň pokúsiť niečo porobiť a nie iba frflať. V stredu otočili Matúš a Laura skoro tisíc výškových metrov výbehmi na Babe a na okolitý Čmeľok. Únava sa musela prejaviť, skôr či neskôr. Kubo musí žiaľ pre svoje štúdium na vysokej škole trénovať po večeroch, s čelovkou. Dôkaz, že štúdium na vysokej škole sa bez výsledkov už iba sťažka dá skĺbiť s výkonnostným športom. Ale robí, čo môže, podobne on otáča strmé stúpania zas a znova a zbiera porcie výškových metrov. Čo je najlepšie, jeho achilovka drží a to je ďalšia skvelá správa. 

V sobotu sme sa už takmer komplet (bez Alice, ktorá bola chorá) vydali na dvojité krotenie Veľkej Vápennej zo Sološnickej doliny s bonusom v podobe výbehu na Veľký Peterklín. V nedeľu sme potom dva razy pristáli na vrchole Vysokej a ešte sme stihli pobehať okolité menšie kopčeky. V súčte dvoch dní sme mali na konte 2800 výškových metrov, zhruba osem hodín aktívneho pohybu v kopcoch, 32 kilometrov. To sú tatranské čísla. Nenahradíme to, že v Tatrách sa dostávame na obmedzený čas do výšok cez 2000 m a máme dva týždne na intenzívny systém tréningu a regenerácie. Teraz je to rozhasené do niekoľkých dní, čo to spojené s aeróbnymi behmi na rovine a v týždni chodením do školy. Zase to je improvizácia, ale radšej improvizácia, ako stagnácia. 

Na základe výsledkov z letného testovania som však upravil prípravu na výlučne aeróbnu záležitosť, tu a tam okorenenú v tepovej frekvencii pre zmiešanú aeróbne-anaeróbnu zónu. Čo to znamená? Viac, ako kedykoľvek inokedy, sa uplatňuje ono Škorpilovské “zpomal člověče”. Miške, ktorá má inak maximálnu tepovú frekvenciu cez 210 t/min, tak vyletia hodnoty v stúpaní do kopca aj nad 190 tepov, pričom jej aeróbny prah je 179 tepov a anaeróbny prah dokonca 189. Zmiešaná zóna tak predstavuje len malý operačný priestor medzi oboma prahmi a to je zle. To je moja trénerská chyba, že som behy v tomto pomalom tempe zanedbal a skôr sa sústredil na rýchlejšie tempo (a to i počas vytrvalostného obdobia). Našťastie, aeróbne tréningy nie sú limitované pribúdajúcimi rokmi tak, ako tréningy rýchlostné a môžeme sa teraz hrať. A skutočne sa hráme a väčšinu ťažkých kopcov Miška dokonca ani nevybieha, ale zvláda ich jedine chôdzou. V podobnom móde fungujú aj ostatní, iba Kubo si môže dovoliť aj ťažšie veci. Matúš je potom typ príkladného vytrvalca, ktorý má svoj aeróbny prah iba na pohodlných 157 t/min a medzi AP a ANP má rozdiel 26 úderov. Preto zvláda toho v horách tak veľa a preto sa rysuje, ako vytrvalec, perspektívne na dobrej úrovni. Azda, lebo iba o tepoch to nie je 🙂 Mimochodom, podobný typ, ako Miška, je i Laura, ktorej zmiešaná zóna tvorí tiež rozdiel iba chabých 9 úderov a jej výkony v kopcoch sú tak poslabšie. Baby sú rýchlostnejšie typy a tak k nim treba tak aj pristupovať. 

Čaká nás ešte niekoľko dní podobného razenia, našťastie predpoveď počasia nám vlieva optimizmus do ďalších dní. Optimizmus môže vlievať do žíl aj fakt, že minimálne trio z ekipy, menovite Miška a chalani Kubo a Matúš sa zhosťujú jesennej prípravy presne tak, ako by mali. Kubo je dlhodobo poctivec, ktorý po ťažkom dni príde domov a ide na pár hodín behať do zimy a nepohody s čelovkou. Miška je schopná počas vynútenej pauzy od behania cvičiť doma na fit lopte, balančných pomôckach s lanami, gumami i vlastným telom aj dve hodiny (a nielen pri pauzách od behania). Matúš bez akéhokoľvek reptania absolvuje dlhé tréningy bez mihnutia oka a postupne viac sa dá naňho spoliehať v otázke individuálnych cvičení, stravovacích návykov a celkovo prístupu k atletike. Teraz skúšame viac, ako predtým, zmeniť aj systém stravovania a prispôsobovať ho danému mezocyklu a viac už zapájame do prípravy potravinové suplementy, ale aj občajné zázraky prírody, ako napríklad červenú repu, ktorej nitráty sú pre aeróbny výkon veľmi vhodné. Pokiaľ píšem, že sme toho športového šťastia dosiaľ mali veľmi málo, už fakt, že človek natrafí na troch takýchto “robotníkov” je možné považovať za šťastie. Azda sa to v budúcnosti aj ukáže 🙂 

Jakub Valachovič