Utrápené striebro a zemiačik z krosu…

Malacky (21. 11. 2021). Posledný článok som písal na našom webe pred mesiacom, keď sme celkom úspešne ovládli krosové preteky v rámci západného Slovenska v Nových Zámkoch. Odvtedy sa mnoho vecí udialo, ale hlavný bod sa udial včera – zúčastnili sme sa krosových majstrovstiev Slovenska

Popravde, krosová sezóna nám príliš nevyšla. Mal som v pláne s ekipou absolvovať aj majstrovstvá stredného Slovenska v krose, ale nič z toho nebolo, keďže naše baby Miška a Zuzka neboli úplne fit. Potom som premýšľal nad minulým týždňom, že pobežíme oblastný krosový šampionát Bratislavy, ale aj z toho vzišlo. Boli aj nejaké výpadky v tréningu a prípravné obdobie, ktoré sa pomaly chýli ku koncu, hodnotím s istou trpkosťou. Zase nám nevyšlo tak, ako by som si predstavoval. O tom stratím pár slov o tri týždne, keď definitívne prejdeme na dráhu, dovtedy nás čaká ešte budovanie kondície. 

Z rôznych dôvodov zostali akcie schopné iba dve členky našej ekipy – Miška Salayová a Zuzka Švejdová. Je to smutné konštatovanie, keďže Zuzku sme pribrali späť do skupiny po vyše dvoch rokoch a trénuje s nami asi šesť týždňov. Bez nej by tak jediná schopná ekipáčka bola iba Miška, aj tá sa potýka každú chvíľu s niečím novým a nepríjemným. Naďalej sa nám nedarí. 

Po dlhšej úvahe som zatlačil aj na mladšie ročníky v našej skupine, konkrétne na mladšie žiačky Lauru Holickú a Alicu Vavricovú, ktoré rozhodne nemali takú tréningovú morálku, akú by som si predstavoval. Hlavne Alica mala časté absencie na tréningoch a pochopil som, že hoci u nej je evidentné, že sa pre beh narodila, neberie tento svoj dar ako niečo, čo by mala kuť a venovať tomu adekvátny čas. Áno, má síce iba 12 rokov, ale ja som už tušil, že u nej sa neblýska z pohľadu atletického našenia na lepšie časy a tak som sa s jej rodičmi korektne dohodol, že už nebude ďalej členkou našej ekipy. Prijal som tvrdé pravidlá o maximálne dvoch absenciách na tréningoch, ktoré vyhodnotím, ako neopodstatnené. Tie zbierali najmä Laura a Alica. Kto ich dosiahne, nepôjde s nami na preteky celý ďalší mesiac. Po ďalších dvoch to budú mesiace už dva a tak ďalej. Alicu ani Lauru príliš nemrzí, že na preteky chodiť nebudú, čo len svedčí o tom, že zrejme tej atletike neprikladajú vôbec váhu a chcú sa s nami iba občas prebehnúť. Nemôžem im to vyčítať, oni mi zase nemôžu vyčítať, že za takýchto okolností ja s nimi nepočítam, ako s pretekárkami. 

Matúš Bachratý má adekvátne penzum talentu, aj ctižiadostivosti a tento chalan sa mi ozaj páči. Vyzerá, že on bude z iného cesta, ako spomínané dve baby. Matúš má však tiež ťažké obdobie – od septembra už vyrástol o 3 centimetre, takže zhruba každý mesiac pridal jedno číslo. Je len logické, že sa mu ozvali kolená, ktoré ho po dlhších tréningoch v kopcoch boleli. Ortopéd Marek Vaňo nám odporučil všeobecne neobľúbený režim – na istý čas (pár týždňov) pokoj od športu, masívne dopĺňanie vápnika, izometrické posilňovacie cvičenia. Ja som k tomu preniesol u Matúša výkonnosť v behaní do plaveckých bazénov. Tento chalan je najlepším plavcom v ekipe a vo vode ozaj vyzerá super. Keď sa mu rast stabilizuje (ale kedy to bude???), môže to byť uňho zaujímavé. Nohy už má dlhokánske a to nie je v behoch na zahodenie. A všeobecne takmer v každom športe…

Jakub Kopiar, ako náš mužský zástupca, je tento rok určite definitívne mimo akýchkoľvek súťaží. Uňho vždy všetko trvá veľmi dlho, určite nebude súťažiť ani v zimnom období, nepobeží ani halu a azda by mohol na dráhu vybehnúť v hlavnej sezóne 2022. Ale on sa bude do formy dostávať tiež veľmi dlho, tak si myslím, že ani toto sa nepodarí splniť.  Aktuálne absolvuje procedúry a návštevy fyzioterapeutov, musí veľa cvičiť, zlepšiť postavenie spodného chrbta. 

No a tak nám zostávajú dve baby, ktoré sa včera predstavili na majstrovstvách Slovenska v krose. Z toho treba povedať, že to nadšenie z návratu Zuzky do našej ekipy už pomaly poľavuje a do popredia sa dostáva nemilosrdná skutočnosť. A tá je, že Zuzku čaká maturita, ale hlavne začala baba už chodiť do zamestnania. A to jej nedovoľuje poriadne robiť atletiku. Aktuálne na ňu nalieham, aby si skúsila vybaviť takú prácu, aby sa veľmi nenadrela a dokázala z toho ešte niečo behať – ale to už nie je atletika. Svoju šancu premrhala pred dvomi rokmi, keď ju zlákali kadejaké pochybné kamarátky a atletika šla bokom. O tom už som písal a reagoval som vyhadzovom zo skupiny. Vrátiť sa na nejakú úroveň u nej bude už veľmi ťažké, hoci je jasné, že to v nej je. Ja však chápem, že pracovať musí a atletiku teraz môže robiť aspoň ako sparing pre Mišku. 

 

V súčasnosti je to teda iba Miška Salayová, ktorá má v hlave aj upratané, aj má ambície, aj má chuť na sebe pracovať, aj môže aktuálne trénovať a súťažiť. Začína sa to rysovať a ak z niečoho, čo kedysi bola ekipa vzíde jedna Miška a jeden Matúš (Zuzka zostáva v zálohe s obrovským otáznikom), stále to nebude úplne na zahodenie. U mňa sa presadiť nie je nič jednoduché. To, čo bežným trénerom stačí ku spokojnosti – prísť na tréning a tam si urobiť svoje, je u mňa nedostačujúce minimum. Ja od pretekárov žiadam aj účasti na cvičeniach a fyzioterapiách, v bazénoch, welnesoch, vyžadujem spánkový a stravovací režim, otužovanie, pravidelné prehliadky. Väčšina ľudí toto nikdy nepochopí alebo to minimálne nebude mať šancu nikdy splniť. Len sa potom netvárme, že ozaj ideme robiť nejaký šport a nenadávajme na systém a peniaze – lebo sme to iba my, čo nie sme ochotní niečo urobiť pre výsledok! 

Vrátim sa konečne aj ku včerajšiemu krosu. Ten bol na poslednú chvíľu presunutý z Dubnice nad Váhom do Čunova pri Bratislave. Okres Ilava, pod ktorý Dubnica spadá, sa prepadol totiž do čiernej farby na covid semafore a pretekov by sa v takomto prípade mohli zúčastniť iba zaočkovaní športovci alebo tí, ktorí v posledných 180 dňoch prekonali ochorenie covid19. Slovenský atletický zväz však chcel na preteky dostať čo najviac ľudí a tak vybral Bratislavu, ktorá zostala na mape v červenej farbe. Ja som to akceptoval, ale jedným dychom dodám, že vôbec by som nebol proti, ak by sa preteky organizovali iba v režime OP (očkovaní a prekonaní). Tí, ktorí chcú ozaj robiť šport poriadne, už sa zaočkovať stihli a väčšina mojej tréningovej skupiny očkovaná je. A ustupovať donekonečna ignorantom je cesta do pekla, pevne dúfam, že zväz sa v zimnej sezóne zachová viac principiálne a menej alibisticky a populisticky. 

Musím tiež pochváliť organizáciu pretekov v areáli Divoká voda, kde trénovala bratislavská časť našich slávnych vodných slalomárov – počnúc bratmi Hochschornerovcami. Kanály sú toho času už vypustené, bránky sa iba lenivo hýbu vo vetre a všade je pokoj. Z letargie dostali toto malebné miesto, vystavané na umelom ostrove medzi gabčíkovským vodným dielom a Hrušovskou zdržou, iba včerajšie majstrovstvá Slovenska. Kým oblastné krosové šampionáty sprevádzal fatálny nezáujem a kvalita bola minimálna, v Čunove už sa na štart postavilo množstvo kvalitných pretekárov. Naše ambície boli aj tak vysoké. 

V stredu Miška aj Zuzka absolvovali generálku pred týmito pretekmi. V krásnom prostredí bývalých sadov v Borskom Jure si zbehli vo vysokom tempe test na trati 2,7 km a o desať minút aj krátku verziu na 1,7 km. A bola spokojnosť. Následne dostali dievčence dva dni na zotavenie a odpočinok. Ako sa však ukázalo, tie dva dni baby nevyužili veru ideálne a to sa ukázalo aj v sobotu na šampionáte. Zuzka mala vo štvrtok aj v piatok osemhodinové zmeny, počas ktorých stála celý čas na nohách. To je, ako sa vraví, smrrrrrť. Logicky, že sa to u nej muselo prejaviť. Mišku zase prepadla predštartová horúčka a neskôr som sa dozvedel, že večer pred štartom, ani v ten deň ráno, prakticky nič nejedla. Smrrrrť na druhú. K tomu však ešte prídeme…

Panoval utešený, slnečný a celkom teplý deň. Atmosféra v Čunove sa dala krájať i organizátori urobili kus dobrej práce. Ako prvá z našej, už skôr mikro-skupiny, ako skupiny, nastupovala na štart Miška Salayová. Nevšimol som si u nej žiadny stres, klasicky sa usmievala na celý svet a videl som ju iba koncentrovanosť sa na výkon. Ja sám som krosové majstrovstvá Slovenska až tak vážne nebral, vždy sú pre mňa iba spestrením kondičnej prípravy. Miška však mala na to asi opačný názor. Ona sa vyznačuje tým, že do každých pretekov ide so stopercentnou usilovnosťou. Je to dobre? Ja myslím, že nie a časom musí atlét vedieť diferencovať preteky a zoradiť si hodnoty. To chce čas. V jej veku je asi prirodzené, že chce uspieť všade a vždy. 

Možno som urobil aj ja chybu, že som až príliš isto veril, že Miška zvíťazí. Dokonca som zašiel ešte ďalej a polemizoval o tom, či to bude s náskokom sto alebo dvesto metrov. Vedel som, že sa na preteky prihlásila aj niekdajšia úspešná protagonistka krosov a dráhových stredných tratí zo žiackej kategórie Nina Messerschmidtová z Dukly Banská Bystrica. Tá si mimochodom taktiež, minimálne posledný rok, vytrpela svoje. Neviem asi všetko, viem však, že ju trápili kolená a dlho, predlho som ju nevidel na súťaži. Nielen Miška má problémy. Ninka nastupovala na štart z pozície najvážnejšej vyzývateľky Mišky. Napriek tomu som čakal, že bude ťahať za kratší koniec. 

S Miškou som sa dohodol, že prvé z troch kôl (bežali sa tri kilometre) sa bude baba držať v balíku ostatných bežkýň. V druhom sa mala odpútať a postupne si vypracovať náskok. Miška však urobila niekoľko chýb. Už v prvom kole nastolila pomerne vysoké tempo, čo prisudzujem stavu jej premotivovanosti. Spätne to tak hodnotím a asi sa nemýlim. Miška máva raketové nástupy aj pri tréningových úsekoch a musím ju neraz na začiatku krotiť, aby sa “nevybúchala” a nechala si sily na záver. Tempo sa mi zdalo v prvom kole dosť vysoké. A niet sa čo čudovať, že súperky jedna po druhej odpadávali a čoskoro sa vpredu držalo iba mnou proklamované duo Salayová – Messeschmidtová. 

Miška z troch kilometrov odtiahla presne 2900 m trate. Niekde som čítal pravidlo vytrvalcov (ale nie vždy platí) – “hlúpy ťahá, múdry sa vezie”. Nechcem teraz Mišku rozhodne uraziť, skutočne som to iba čítal a ja sám s tým až tak úplne nesúhlasím. Ja som väčšinu svojich pretekov behával týmto štýlom, nikdy som sa nespoliehal na silný záver, lebo som ho nemal. Miška však máva drvivé závery, takže ťahať v tempe okolo 3:40 min na kilometer druhú súperku, bola asi ozaj hlúposť alebo minimálne chyba. V druhom kole akiste narastala jej nervozita, lebo Ninka po vzore Fica “nikam neodchádzala”, držala sa za našou ekipáčkou ako kliešť. Z vlastnej skúsenosti viem, aké to je frustrujúce. Miška sa spoliehala už iba na to, že zrazu Banskobystričanka stratí sily a odpadne. To sa nedialo a už sa zvonilo do tretieho kola. 

Môj kolega, tréner z Jablonice Tomáš Zavadil si všimol, že Miška v poslednom okruhu už “vyložene drela” a aj ja som videl, že ju opúšťajú nielen psychické, ale i fyzické sily. Tristo metrov pred cieľom sa začali šachy. Najprv zaútočila Nina, ale Miška vycítila útok a okamžite pridala. Po chvíli využila Miška výhodu pri nábehu do zákruty a na chvíľu Ninke ušla, ale tá, vedomá si, že cieľ už je nablízku, dohnala minimálnu stratu. Na pieskovej pasáži, asi stopäťdesiat metrov pred cieľom útočila Ninka druhý raz a už úspešne. Miška skúsila ešte reagovať, ale keď sa jej podlomili nohy, bola vôbec rada, že sa udržala na nohách. Pred treťou Nitrančankou Klementisovou mala natoľko pohodlný náskok, že by sa možno stačila do cieľa aj dokotúľať. Nevypustila nič a padla do cieľovej čiary extrémne vyčerpaná. 

Ninka Messerschmidtová prežívala euforické okamihy po dlhej odmlke a my musíme iba gratulovať a tešiť sa, že ďalšia baba dokázala prekonať neľahké obdobie a vrátiť sa na vrcholné slovenské atletické podujatie vo víťaznom štýle. Miška si toto zažila v júni v Košiciach. Teraz naša pretekárka ležala v cieli, pokrútená ako paragraf. Odtiahli sme ju s jej tatkom o pár metrov ďalej, aby neprekážala pri štarte ďalšej disciplíny. Bola bledá, srdce jej bilo o život, hyperventilovala a dostávala do nôh ťažké kŕče. Moja prvá otázka na jej maminku bola, či jedla. Dostal som neuspokojivú odpoveď – ani večer, ani ráno. Ak teda nerátame malý krajček suchého chleba. Z toho mohol prežiť gróf Monte Christo vo svojej kobke v pevnosti If, ale rozhodne nie baba, ktorá chcela podať maximálny výkon. Toto bola chyba!

Pristúpili k nej aj chalani z rýchlej zdravotnej služby, ktorí sa okamžite Mišky chopili. Zdvihli sme jej nohy, aby sa krv dostala hlavne do mozgu a baba nestratila vedomie. Ja som zažil podobné stavy dva razy v živote. Prvý raz ma chytil klasický “hlaďák”, keď som v Malých Karpatoch odbehal tréning, ktorý meral cez 40 kilometrov. Vodu som si dopĺňal v horských prameňoch, ale zásadnou chybou bolo, že som si nevzal nič sladké. Po vyčerpaní glykogénových zásob ma cca osem kilometrov pred cieľom môjho behu prikvačil pocit, ktorý neprajem nikomu zažiť. Začala sa mi točiť hlava a zrazu som nevládal, nie že bežať – lež chodiť! A to ma ešte čakal výstup na Amonovu lúku a následne prechod Báborskej a okolo Plaveckého hradu do Podhradia. Nemal som pri sebe ani mobil a tých osem kilometrov mi trvalo asi hodinu a pol. Pri zostupovaní som padal ako hnilá hruška a tĺkol sa o kamene. Mal som reálny strach, že odkvecnem a nájdu ma neskoro. 

Napokon to dobre dopadlo. Podobný stav som zažíval po dobhenutí behu Kamzík – Baba – Kamzík, kde ma tiež záchranári obalili tým smiešnym alobalom ako kurča, ktoré už len pichnúť do rúry. U mňa však vždy išlo o vyčerpanie cukrov (hypoglykémiu), kým Miške záchranári zistili stav opačný – hyperglykémiu. Tá je sprievodným javom stresu. Podávať jej cukor v danom prípade bol nezmysel. Lomcovali ňou kŕče a mne srdce trhalo, keď som ju takúto zúboženú videl priamo pred sebou a držal jej nohy, ktorými šklbala od bolesti. A to všetko pred jej rodičmi. Skúsil som jej podať soľ, čo sa tiež robí, ale vyvolali sme iba dávivú reakciu, čo však v konečnom dôsledku možno nebolo až tak naškodu. Ešte chvíľu sa Miška zvíjala a mne v prvom rade nešlo do hlavy, ako môže trénované dievča takto vyzerať a jej súperka zatiaľ šťastná prijímala gratulácie (a tiež sa férovo prišla pozrieť na Mišku, aby sa uistila, že je OK). Nuž, hlavne psychika. 

Tá zapríčinila, že naša atlétka celé hodiny nič poriadne nejedla. Nasledovala ďalšia forma stresu – od psychického nebolo ďaleko k fyzickému, tzv. oxidatívnemu, čo sa prejavilo hlavne v poslednom okruhu (keď tak drela). Do toho ju zabilo akiste vedomie, že asi prehrá. Už sa nečudujem, že to takto skončilo. Jej organizmus dostal chvíľkový blackout, ale našťastie to dobre dopadlo a o pol hodinu už sa Miška prechádzala a zase s úsmevom viedla debaty so svojimi atletickými kamošmi. Na krku mala pritom striebornú medailu, ktorá v daných okolnostiach mala azda aj cenu zlata. Verím, že sa Miška z tejto situácie poučí, lebo treba každopádne priznať, že druhé miesto úspech nie je. Miška mala jednoznačne na to, aby vyhrala. Nestalo sa prvý raz, že Salayka nezvládla pred štartom svoje emócie a sama si priložila nabitú pištoľ k hlave a stlačila spúšť. Za jej neskutočnú bojovnosť, ale aj odhodlanie, aké odovzdáva atletike, jej však musím vystrúhať poklonu. Poklonu a neskonalú vďaku tiež ešte raz posielam zdravotníkom, ktorí sa o Mišku postarali, azda až nadštandardne. Celý čas robili všetko pre to, aby jej pomohli. Jeden z nich si ju dokonca oprel o seba a poskytoval jej nielen opierku pre jej unavené telo, ale akiste aj kus duševnej opory. A odprisahal by som, že ju aj chvíľu empaticky pohladil po hlave, aby jej dodal síl. Zdravotníci, lekári, hasiči, vojaci a policajti majú momentálne mimoriadne náročné dni a chovajú sa ako profíci. Toto bolo pre mňa osobne silné momentum.  

Celý čas ako na tŕní bola v zvolávateľni naša ďalšia ekipárka Zuzka Švejdová, ktorú čakalo vystúpenie na štyri kilometre junioriek. Podarilo sa mi za ňou prísť tesne pred štartom, aby som ju uistil, že je Miška v poriadku. Trochu sa jej uľavilo. Zuzkin výkon som počas súťaže hodnotil ako pomerne nevýrazný a priemerný. Celý čas sa pohybovala kdesi medzi piatym a ôsmym miestom. V skutočnosti som si neuvedomil, že beh junioriek organizátori spojili s behom žien – míliarok, ktoré bežali tiež štyri kilometre, ale pravda, hodnotené boli samostatne. Zuzka bežala konštantne, postupne skôr strácala, ako zrýchľovala a nenastal ani jej obávaný drvivý finiš. Nebolo sa čo čudovať, ona už vybiehala vyčerpaná na štart…

Napokon sme boli celkom príjemne prekvapení, že v juniorkách Zuzka dobehla v juniorkách štvrtá. Lepšie sa na to pozerá, ako na ôsme miesto. Ak vezmeme do úvahy to, že beháva iba šesť týždňov a mala za sebou dva ťažké pracovné dni – tak to je celkom dobré. Na tretiu, Elišku Klepkovú zo Slávie STU nemala ani náhodou, stratila na ňu štyridsať sekúnd. Žužu však obstála so cťou a je iba na nej, či jej takýto status bude stačiť. Už to bude mať teraz všetko veľmi ťažké a bude záležať, aké podmienky si dokáže pre seba vyrokovať v robote. Radšej si preto nerobím u Zuzky nejaké nádeje a beriem to ako to je, hoci ma to mrzí. Tu je iba potvrdenie, že atletiku treba na Slovensku robiť poriadne už od pätnástich rokov, aby si človek dokázal pred nástupom dospelosti vydupať aspoň aké také podmienky a nepohltila ho vysoká škola s denným štúdiom (koniec atletiky) alebo zamestnanie (koniec atletiky). Náš systém, respektíve antisystém nepočíta s tým, že by niekto mohol zažiariť po dvadsiatke a sú to všetko iba obrovské náhody. Takto to na Slovensku je! 

Čo nás teraz čaká? Nič ľahké a nič harmonické. Máme pred sebou ešte tri týždne z kondičného mezocyklu, zameraného na tréningy v strednej úrovni zaťaženia (alebo v pásme tzv. zmiešanej zóny), čo sa prejavuje najmä pri kontinuálnych a intervalových metódach. S Tomášom Zavadilom by som rád o dva týždne urobil spoločnú krosovú akciu medzi Jablonicou a našou ekipou a prizvali by sme aj bežcov z iných záhoráckych klubov. Uvidíme však, ako nám bude priať aktuálna epidemiologická situácia. Vďaka tomu, že vláda na Slovensku nedokázala razantne a hlavne skôr klepnúť po prstoch kadejakým ignorantom, dala národu slobodnú voľbu v otázke očkovania a zrazu každý debil rozumie vakcínam na báze mRNA, smerujeme pravdepodobne k lockdownu, ako aj pre neočkovaných i očkovaných. Je otázne, či bude halová sezóna. Ja by som bol všetkými desiatimi za, ale jedným dychom by som rád dodal, že by ju mali absolvovať iba plne zaočkovaní atléti od 12 rokov vyššie. Tí preukázali patričnú zodpovednosť (a ich rodičia) a očkovali sa neraz najmä preto, aby mohli súťažiť a zostať vo forme. Tak nechápem, prečo kvôli mudrlantom z vysokej školy života majú o toto prichádzať. Rád by som dúfal, že Slovenský atletický zväz sa zachová principiálne a zásadovo, ale v tomto prípade som obrovský pesimista. Rád, ozaj rád sa budem mýliť. 

Jakub Valachovič

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *